Vo svojich článkoch riešim v prvom rade progres na vlastných tréningových cieľoch. Ani jeden však nie je taký podstatný a náročný ako cieľ „stať sa rodičom a vychovať dieťa“. Tento článok začínam písať v čase, keď máme s manželkou necelé 3 mesiace pred narodením dcérky. Vnímanie tejto skutočnosti sa s blížiacim sa termínom stupňuje.
Súčasťou obdobia tehotenstva sú u partnerov veľké prípravy. Väčšiu časť z nich možno zaradiť do všeobecných, ktoré sú spoločné pre manželské či spolu-žijúce páry. Medzi ne možno zaradiť:
- pravidelné návštevy gynekologického oddelenia, screening, vyšetrenia, výber pôrodnice,…
- zaobstaranie oblečenia, kočíka, autosedačky, plienok pre novorodenca, postieľky a ďalšieho príslušenstva,
- vzdelávanie sa v oblasti rodičovstva a návštevy kurzov.
Ďalej je medzi individuálnymi prípravami partnerov mentálne nastavenie. Emócie sú súčasťou obdobia tehotenstva intenzívne a to skutočne u oboch partnerov (nielen pre vyššiu produkciu materských hormónov). Prvá správa o tehotenstve môže silne zasiahnuť a to i v prípade, ak sa o počatie pár už snaží. V mojom prípade bola emočnejšia odpoveď po oznámení pohlavia bábätka. Vtedy som viac pocítil uvedomenie si: „toto sa naozaj deje!“
No úprimne sa musím priznať, že stále nemám definitívne nastavenie mysle „budem / som otec“ a čo to vlastne znamená. A zrejme je to viac bežné, než si človek myslí. Predpokladám, že k tomu dôjde až po pôrode. To však neznamená, že si neuvedomujem veci, ktoré za tým stoja. Že ide o obrovskú zodpovednosť, učenie sa, prispôsobovanie sa vo forme ústupkov a kompromisov, prerušovanie spánku, obmedzenia osobného priestoru atď. Predovšetkým by to malo byť o rozdávaní a prijímaní obrovskej lásky.
A čo hľadanie rovnováhy? Osobne beriem otcovstvo za kľúčovú rolu v mojom živote, no chcem ostať samým sebou – byť otec a stále ja. Naďalej budem partnerom, bratom, synom, priateľom, kolegom a cvičiacim pohybovým nadšencom. Nepovažujem za zdravé prijímať predpoklad, že som definitívne skončil so svojimi záľubami. Bude to náročné a voľného času zostane málo, no jednoznačne nechcem prísť o to, čo ma robí mnou. To isté platí pre moju manželku. Dôležitá je vzájomná pomoc a pokiaľ je to možné, nebáť sa prijať pomoc od blízkych.
V rámci príprav vnímam citlivejšie svoje prostredie a svet, v ktorom žijem. Dvadsiate roky v tomto storočí priniesli so sebou veľa nového. A mnohé z toho vyvoláva vo mne určité obavy. V prvom rade je dôležitá bezpečnosť v a okolo domácnosti a celkovo v meste. Na toto máme ešte ako budúci rodičia čas, avšak určite nás bude zaujímať, akých kamarátov naše dieťa spozná, ktorú škôlku a školu vyberieme. Nové riziká so sebou naďalej prináša virtuálny svet a po globálnej stránke politická situácia.
Najviac vnímam hrozby vyskytujúce sa v mojej krajine. Keďže pre dieťa chcem čo najoptimálnejšie podmienky pre život a rast, k akýmkoľvek potenciálnym podvodom, útokom, klamstvám a iným neprávostiam pristupujem agresívnejšie ako predtým. Agresívne myslím hlavne v asertívnom slova zmysle – chcem konať a urobiť niečo pre to, aby sa skutočne riešili problémy, aby domáci ale i cudzinci boli spokojní v tejto európskej krajine a aby podmienky pre život mali vyšší štandard.
Prchkejšie reagujem na množstvo zbytočných nenávistných i pasívne agresívnych komentárov k témam od ľudí na sociálnych médiách, ktorí by viac mali najprv popremýšľať, pozastaviť sa nad vlastnými výrokmi, overiť a opraviť si gramatické chyby alebo…len jednoducho mlčať. Sociálne médiá odstránili veľkú bariéru a tou je slušná komunikácia. Citlivo to vnímam od extrémne orientovaných Slovákov.
A do toho sa mi vnára otázka: chceme naše dieťa vychovať v tejto krajine? A ďalšia: kde to je vo svete vôbec ideálnejšie? Z pohľadu niektorých mojich priateľov sa aj vďaka týmto otázkam stretávam s ich rozhodnutím, že skôr nechcú priniesť deti do tohto sveta. Toto je však vo všeobecnosti problém u mnohých mladých ľudí po celom svete. Úprimne, rozumiem odkiaľ táto myšlienka pramení vzhľadom na to, koľko toho vieme o histórii ľudstva. Napriek tomu v mojom ponímaní ide o toxický pohľad na svet.
Určite rodičovstvo nemusí byť vhodné pre všetkých dospelých, pokiaľ podmienky pre život sú veľmi obmedzené. Avšak vnímanie strastí sveta ako dôvod nemať deti je vzhľadom na všetky skutočnosti niekedy až prehnané. Od niektorých svetových vedcov a mysliteľov, ako napr. od Erica Weinsteina (matematik, ekonóm), padla v jednom podcaste veta, ako je smutné, že mladým ľuďom čoraz menej záleží na tom, čo po nich ostane. Či ide o nejaký odkaz, dedičstvo, potomkov… Ak väčšia časť mladých ľudí inklinuje k rozhodnutiu nemať deti, čo to potom znamená pre náš svet?
Sám neviem, čo prinesie so sebou doba, v ktorej bude žiť naša dcérka. Chod mnohých globálnych udalostí je na kritickej úrovni a eskaluje k hrozivým bodom. No napriek tomu mi ostáva pokračovať a žiť spoločne s rodinou. Mať deti znamená byť ochrancom a milujúcim rodičom. A deti prinášajú so sebou život, nádej a vieru v dobro.
Po tejto filozofii by som to chcel uzavrieť náhľadom na vlastný režim a tréning. Plány budú musieť byť omnoho flexibilnejšie a ciele o niečo menej ambiciózne. Pravdepodobne budem vďačný za každý voľný čas na tréning, i keď to možno bude len hodinka alebo menej. Nevylučujem, že nenahradím niektoré silové tréningy len prechádzkou alebo ľahkým behom v okolí. Je však zmysluplné určiť si nejakú predstavu vopred a zohľadniť limitujúce faktory.
V prvom rade tréningy budú kratšie, ak budú prebiehať mimo bydliska. Počet cvičení sa zníži na tie pre mňa najzmysluplnejšie. V prípade silových tréningov budú musieť postačovať kratšie prestávky, čo znamená dynamickejší priebeh, no taktiež zakomponovanie nižších váh s viacerými opakovaniami. Kombinovanie odlišných typov tréningov (ako napr. stojky + silové cvičenia) nebude taktiež veľmi vhodné. No a taktiež treba brať do úvahy, že mnohokrát ani ten spánok nemusí byť veľmi kvalitný.
Neviem povedať, či moje predpoklady budú tvrdým omylom a ako sa zmenia moje osobné priority. Či to uvedomenie „stal si sa otcom“ ma výrazne zmení po narodení. Jednoznačne chcem pre dcérku byť oporou v každom čase. Tak ako ona bude potrebovať rodičov i my budeme potrebovať ju pre nové vedomosti a zážitky. Vzájomné učenie sa a povinnosti určite zamedzia čas na nudu. A pohybu bude taktiež dosť ako pre dieťa tak i pre nás budúcich rodičov.