Pri rozjímaní nad prvými 3 mesiacmi roka sa mi prelínajú viaceré dojmy, pocity a závery. Začiatky roka bývajú vzhľadom na dané obdobie náročné. Najprv síce máme viaceré predsavzatia, nad ktorými sa ľahšie premýšľa v čase vianočných sviatkov. No potom príde krutá realita, mnohé predsavzatia je omnoho ťažšie dodržiavať vzhľadom na pracovné tempo a po pár mesiacoch nasleduje prehodnotenie s otázkou „čo je nove?“
Myšlienok k zhrnutiu je naozaj dosť a síce sa krútia v mojej hlave, centrom pozornosti nie som sám. Práve v poslednom roku som upravoval niektoré svoje vízie, ciele a plány z individuálnych na kolektívne. Nie je to nič výnimočné. Ľudia sú vo všeobecnosti sociálne tvory a berú ohľad na svojich blízkych, najmä od určitých životných momentov.
Prispôsobovanie individuálnych cieľov s ohľadom na ďalšie osoby mení podľa môjho názoru aj vzťah k sebe. Sám bývam na seba až príliš prísny a nároky sú vysoké. Pri zahrnutí ďalšieho člena som ohľaduplnejší a chcem v prvom rade, aby boli dosiahnuté benefity bez nadbytočného stresu. S postupom času mením tento postoj k sebe a svojim nárokom: zdolávať vlastné méty s rozumom.
Tohtoročný prvý tréningový program s ukončením začiatkom apríla bol zameraný na budovanie sily a progresu v stojke na jednej ruke. Dva rozdielne typy tréningov – silový tréning vyžaduje veľké nasadenie, dynamiku a explozívnu silu, zatiaľ čo pri stojkách je to pokojnejšie, o statickej sile a vytrvalosti v udržaní rovnováhy.
Postupne som sa pri silových tréningoch s používaním závaží dostal k vyšším číslam. V niektorých prípadoch som nedosiahol osobné rekordy, v iných som sa cítil silnejší ako predtým. Sebavedomie mi naznačovalo ísť ešte vyššie s váhami. Až nakoniec došlo k presileniu pravého ramena.
Ide o úpon deltového svalu smerom k bicepsu. Bolesť som si plne uvedomil pomerne neskôr po jej vzniku s pocitom: „Hm, túto bolesť som vnímal nedávno a stále pretrváva…“ Cítim ju len pri určitých pohyboch, po čase zoslabla, avšak stále je obmedzujúca a rád by som sa jej zbavil. Už to budú pomaly 2 mesiace.
Výtlakové cvičenia (bench press, jerk – výtlak váhy nad hlavu, kľuky, …) a naťahovanie svalstva cez extenziu ramena vynechávam. Napriek obmedzeniu som schopný pokračovať v tréningu. Lepšie povedané, nedokážem sa ho len tak vzdať. Určite však budem sledovať a vnímať danú bolesť a pokiaľ bude pretrvávať, musím pristúpiť na dôkladnejšiu formu regenerácie.
Po rôznych bolestiach z presilenia rozumiem dôležitosti oddychu. Avšak v mnohých predchádzajúcich prípadoch bolesť zmizla veľmi nečakane a bez nejakého odôvodnenia, čo konkrétne pomohlo. Jednoznačne tým odôvodnením nie je úplná pauza od pohybu, ale skôr šetrenie síl a dočasné obmedzenie snahy o maximálny výkon.
Opäť podotýkam, že cvičenie (pokiaľ je naozaj možné a vhodné) pri zranení alebo bolesti nie je úplne naplňujúce. Zanecháva pochybnosti a dávku frustrácie. Preto mi občas pomôže nahliadnuť k svedectvám skúsených atlétov, z ktorých niektorí sa stali Youtubermi. Pochádzajú z oblastí ako fitness, Strongman súťaž, lezectvo, gymnastika, vzpieranie, kombinácie disciplín a občasne aj kalistenika.
Štýl cvičenia a životného štýlu s nimi nezdieľam, avšak niektorí si nedávno prechádzali alebo aktuálne prechádzajú vážnejšími zraneniami. Islandský strongman Hafþór Júlíus Björnsson si pri zdolávaní rekordu vo výtlaku bench press natrhol prsný sval, britský fitness tréner Matt Morsia si natrhol achillovu šlachu, ďalší strongman 4-násobný víťaz WSM (World Strongest Man) Brian Shaw utrpel zranenie tesne pred súťažou.
Iní neutrpeli fyzické zranenia, no musia sa vyrovnávať s prehrami v súťažiach alebo na cestách za svetovými rekordmi. Pri zraneniach je postup jasný – nutná regenerácia, možné chirurgické zásahy, fyzioterapia, pomalý návrat k tréningu. Avšak viac ma zaujímalo, akými spôsobmi sa so situáciou vysporiadať mentálne.
Ross Edgley oboplával Veľkú Britániu (nie na lodi, ale sám vo vode 🙂 ) a tento rok sa rozhodol o ďalší rekord – preplávať niekoľkokrát jazero Loch Ness po dĺžke bez pauzy na spánok alebo odpočinok v člne alebo na súši. Okrem vytrvalej prípravy k pokusu potreboval celý tím ľudí dozerajúci na jeho zdravotný stav. Hrozilo podchladenie, vyčerpanie, došlo k halucináciám. Nakoniec členovia tímu nedovolili dokončeniu žiadaného rekordu.
V krátkom dokumentárnom videu Ross a členovia jeho tímu popisujú priebeh plávania a súvisiacich okolností. Podstatné pre mňa bolo nahliadnuť k Rossovej výpovedi. V každom jeho videu vidno, ako k podávaniu výkonu pristupuje racionálne, s plným nasadením, a zároveň s humorom. A ani v dokumentárnom videu to nie je inak. Napriek celkovému zlyhaniu si je vedomý svojich limít a smeje sa pri tom.
Pre profesionálnych športovcov je zvládanie tejto fázy pri súťažení dosť podstatné z dlhodobého hľadiska. Za každou súťažou stoja dlhé prípravy predtým, než účastníci vložia svoj maximálny výkon. Víťaz je len jeden. Alebo pre niektorých je túžba dostať sa do prvej trojky, päťky, či desiatky. Vystavovanie sa prehrám je v súťažiach i v živote neoddeliteľnou súčasťou.
Mindset, teda nastavenie mysle, vie byť u profesionálnych športovcov na markantne odlišnej úrovni ako u iných profesií. Než Eddie Hall ako prvý muž zdvihol 500 kg, netrénoval na to len svoje telo. Dosiahnuť tento rekord bolo skutočne nad ľudské sily. Eddie však dostal tip, že k vydaniu toľkej energie sa musí vžiť do veľmi temnej predstavy.
Musel sám seba presvedčiť, že pri zlyhaní si nežiadúce následky odnesie člen alebo členovia jeho rodiny. Uveriť takej otrasnej myšlienke spôsobilo efekt ako u matky, ktorá bola schopná auto, pod ktorým ležalo jej dieťa. Sila a adrenalín dokopy násobia výsledný efekt.
Toto je už však extrémny prípad. Pre bežný život alebo i u iných športoch nie je potrebné nastaviť myseľ na takú úroveň. Aplikovaním športového ducha si viem pomôcť k podávaniu vyšších výkonov pri cvičení. Rovnako ako pri zdolávaní rekordov a zvládaní nových techník ide o súťaženie so samým sebou.
Športového ducha však niekedy treba odložiť a v situáciách, kedy veci nejdú podľa plánu, nie je optimálne byť príliš akčný alebo je potrebné zmieriť sa s prehrou či bolesťami, je vhodné nasadiť skromnosť a stoicizmus. A dopriať si pokoj. Pretože život so sebou prináša i nečakané osudy zo strany rodiny a priateľov.
Často v týchto dňoch myslím na svojho otca. Ťažká choroba ho po rokoch bojovania psychicky vyčerpáva. I keď stále vidno, že na svoj vek mu myseľ funguje, strach a neistota mu spôsobuje väčšie utrpenie. S otcom býva komunikácia o vážnych veciach náročná. Presvedčiť ho o zmene rutín životosprávy je veľmi nepravdepodobné pri jeho tvrdohlavosti.
Čo teda ostáva? Snažiť sa ďalej o motiváciu, vnucovanie rád a podporovať ho v komunikácii s inými ľuďmi? Alebo nechať ho bojovať samotného? Vybral som si obe možnosti. Udržiavam komunikáciu a kontakt, slovne ho podporujem a snažím sa ho chápať, no zároveň nie som schopný mu ponúkať rady k zmene k lepšiemu. Ani ja totiž neviem, čo v skutočnosti mu mentálne môže pomôcť. Tento stav so sebou prináša hnev, smútok, pocit nespravodlivosti a bezradnosti. Ide však skôr o nevedomosť a cestu za riešeniami si každý musí hľadať cez vlastnú iniciatívu.
S pohľadom na tento fakt – na zraniteľnosť, hranice ľudských schopností, smrteľnosť – nechcem míňať energiu nadbytočným stresom. To neznamená zahodiť starosti za hlavu, ale vybrať si tie, s ktorými sa vyplatí potrápiť sa a pre ktoré obeta venovaného času a energie vracia svoje plody. Dávam dôraz činnostiam, ktoré robia človeka skúsenejším. A chcem sa uskromniť s menším množstvom v lepšej kvalite.
Zvolenou cestou je balans medzi ambíciami a skromnosťou, medzi časom na povinnosti a časom na oddych. A keď už je čas povinností, je dobré mať na pamäti, že pri hľadaní riešení sa zíde obrátiť sa na odborníkov alebo skúsenejších jednotlivcov. Netreba byť vždy na všetko sám.