Pohyb považujem za prostriedok udržiavania fyzického a mentálneho zdravia. Spolu hlavne s oddychom a stravou udržiava telo v kondícii a myseľ pripravenú na koncentráciu. No niekedy sa i pohyb a tréning môžu stať terčom nepríjemností, ktoré vplývajú aj na ďalšie aspekty života.
Pocity frustrácie zažívame často. V prvom rade ide o menej relevantné krátkodobé prejavy, či už spôsobené vlastným zapríčinením alebo zo strany vonkajšieho faktora. Dlhodobé prejavy sú mnohokrát komplikovanejšie a môžu vznikať náhle z dôvodu nepredvídateľných kritických situácií či postupným nazbieraním tých krátkodobých prejavov.
Frustráciu by som popísal skôr ako spúšťač, ktorý môže mať pozitívny alebo negatívny efekt. Pozitívny efekt môže predstavovať situáciu, kedy po pocite frustrácie sa človek snaží o vyriešenie problému, rastie produktivita, koncentrovanosť či kreativita. Podmienkou je, že pocit frustrácie by nemal byť príliš kritický pre vyvolanie emócie, ktorá by zastrela funkciu racionálneho zmýšľania.
Negatívny efekt dokáže viesť aj k náročnejším ťažkostiam. Psychické choroby sú tie najzávažnejšie a v čase modernej doby potrebujeme o nich rozprávať. Osobne som dlhodobo nemusel bojovať s chorobami ako úzkosť či depresia, no čoraz viac som si vedomý, ako sa dá tomu podľahnúť. Úlohou tohto článku je však hlavne popísať osobné skúsenosti s frustráciou, s jej vplyvom na môj tréning a denný režim, aké sú spúšťače frustrácie a pod.
Vplyv chorôb
Vo februári tohto roku som mal po pozitívnom teste diagnostikované ochorenie COVID-19. Svet poznal túto chorobu už viac ako 2 roky a v tom čase bolo možné nechať sa zaočkovať už treťou dávkou vakcíny. To však neznamenalo, že sa tomu dalo bez námahy vyhnúť. Prvý deň s horúčkami, tie rýchlo ustúpili, potom hlavným prejavom bola únava na 2-3 týždne a čiastočná strata chute a čuchu.
Pochopil som, že liečbu a opatrenia je potrebné dodržiavať a tak som ostal v pokojovom režime po dobu liečby. K cvičeniu som sa vrátil hneď po doliečení sa a i keď som obmedzil počet opakovaní či sérií v tréningu a nešiel som do svojho maxima (zámerom bolo ostať aspoň na 70% výkonu), výsledky tréningu v druhý týždeň od ukončenia liečby neboli vôbec dobré. Nasadenie bolo príliš vysoké a fyzicky som na stanovené výkony nebol pripravený.
Bolo to príliš skoro. Spomalenie progresu takto spustilo nával frustrácie. Ako človek zvyknutý na pravidelný a opakujúci sa režim sa veľmi nerád obmedzujem od pohybu. Tentokrát bolo nevyhnutné dať si dlhšiu prestávku. Napriek zdanlivému vyliečeniu sa z COVID-u únava pretrvávala dlhšie, celkovo približne 5-6 týždňov. Podcenil som chorobu a oklamal som sa dojmom, že som takmer vyliečený.
Zranenia a bolesti
Po viac ako mesiaci od vyliečenia sa som pokračoval už naplno v tréningu. Netrvalo to však dlho a ďalší problém nastal pri preťažení pravého zápästia. Súčasťou tréningu boli náklony do stojky na jednej ruke. Príliš časté namáhanie po nedávnom vyliečení sa mi opäť vypomstilo. K bolesti dochádzalo v pravom bode spojenia zápästia s lakťovou kosťou v určitom náklone pri položení dlaní na zem s pridaním váhy tela. Necítil som to ani tak pri samotnej stojke, ako pri dopade zo stojky na nohy.
Myslel som, že to bude len dočasné preťaženie a po pár dňoch som pokračoval v cvičeniach. Dva-tri ďalšie tréningy za sebou a bolesť sa vrátila. Tentokrát bolo ostrejšia a cítil som ju aj mimo cvičenia. Neostávalo nič iné, len dať si nutne dať pokoj od silových tréningov a vynechávať pohyby zahŕňajúce výtlak pravej ruky aspoň na 2 týždne. Oddych mohli sprevádzať maximálne uvoľňovacie cvičenia pre prácu rozsahu pohybu v zápästí.
Pochopiteľne sa bolesť v zápästí stala ďalšou brzdou v progrese. Nebol som z toho vôbec nadšený, no taktiež som sa obával celkových následkov do budúcna. Bolesť sa môže stať chronickou, ak nedôjde k zastaveniu pohybu a faktorov spôsobujúcich jej vznik a ak sa nelieči vhodnými metódami. A najdôležitejšou súčasťou je regenerácia. Tvrdohlavý a neústupčivý človek, ako som ja, si to posledné musí opakovať.
Frustrácia z tréningu
Môže sa objaviť aj vtedy, keď je telo zdravé a nemá bolesti brzdiace tréning. Nie každý deň je dobrý deň. Tak to platí aj pri cvičení. Ako nadšenec pohybu preferujem nájsť rovnováhu medzi špecializovaním sa, či zlepšovaním, v konkrétnych cvičeniach a učením sa nových prvkov. Ak nezaznamenávam viditeľné pokroky, tréning mi nedáva radosť alebo som nútený pozastaviť tréning, prejaví sa to negatívne i na mojom naladení.
Najčastejšie ide o prípad, kedy dôjde k nenaplneniu očakávaných predstáv (či už sa jedná o dosiahnutie minimálneho počtu opakovaní, prevedenie techniky, čas v udržaní rovnováhy podľa bežných noriem a pod.).
Nemusí ísť len o cvičenie. Bežne sa v živote stretávame s pocitom, že vývoj v danej oblasti nie je podľa predstáv, že sme zaseknutí v bode bez vyhliadky vpred alebo že naša snaha neprináša úžitok. Nehľadiac na faktory príčin je dôležité sa v takejto situácii nachvíľu pozastaviť a prehodnotiť motívy vkladaného úsilia. A to aj pre uvedomenie si ako na to reagovať.
Po chorobe a bolesti zápästia som po vlastnom úsudku potreboval dať pauzu aj písaniu článkov blogu. Vysilenie a frustrácia z pozastaveného progresu na tréningoch však neboli jediné faktory, hlavným bola i dočasná strata inšpirácie a nadšenia. Možnou automatickou reakciou na to je „tlačenie na pílu“, pokračovať v tvorbe nasilu, čo sa často prejavuje nedostatkami, zníženou kvalitou a ďalšou frustráciou. Opäť i pre tento prípad bolo nutné pozastavenie sa. Venovaný čas iným a pre danú dobu prioritným činnostiam ma odpútalo od nepríjemných myšlienok.
Ako tomu predchádzať
Prvotné reakcie po príjemných či nepríjemných situáciách, po dosiahnutí úspechu či neúspechu, sú mnohokrát ovládané emóciami. Reakcie ďalej ovplyvňujú náladu a z dlhodobého hľadiska správanie. Preto práve už vnímanie a uvedomovanie si reakcií je prvým krokom k vyrovnávaniu sa s emóciami. To neznamená, že emócie chceme dokázať dokonale kontrolovať, cieľom je spoznať vzorce správania a tie sa pokúsiť prispôsobiť. To sa ľahko povie, však? Ťažšie je vykonať.
Existujú rôzne formy práce na vlastnom správaní a vyrovnaní mentálneho zdravia. Jednou z nich je meditácia, ktorá môže mať taktiež mnoho podôb. Osobne som s meditáciou začal cez smartphone aplikáciu Headspace, ďalej samostatne bez aplikácie, neskôr podľa kníh ako napr. od amerického autora a odborníka neurovedy a neuroplasticity, Joea Dispenzu.
Pre mňa sa cieľom meditácie stalo jednak vnímanie vlastného tela a okolia v prítomnosti a taktiež obrazová predstava zmenených reakcií, ktorých spúšťačom je negatívna emócia. Výsledným efektom by sa malo stať zachytávanie momentu, kedy dochádza k prejavu emócie, pre uvedomenie si spôsobu vhodnej reakcie. Vznik emócie, podobne ako okolnosti, mnohokrát nevieme ovplyvniť. Svoju reakciu však áno.
Pravidelné meditácie môžu takto pomôcť s vyrovnávaním sa frustrácie na dlhodobej úrovni. Sú však aj predčasné spôsoby, ako sa vyhnúť frustrácií súvisiaci s vysokým zaťažením tela:
- Pravidelný spánok, oddych, čas na zotavenie medzi tréningmi
- V prípade, keď dôjde k ochoreniu alebo zraneniu: vyliečiť sa a dbať na povinnosť oddychu aspoň po dobu 2 týždňov od regenerácie
- V prípade tréningov po dlhšej pauze, po chorobe, zranení:
- Znížiť zaťaženie a náročnosť tréningov na 50 – 70 %
- Zvoliť tréning s odlišnými prvkami od pravidelného tréningu – môže ísť o jednoduché prvky, ktoré sú zároveň náročné na koncentráciu či vnímanie tela, napr. žonglovanie
- Rehabilitačné cvičenia, masáže, horúce alebo studené kúpele – ako opatrenie proti vzniku bolesti, či už po bolestiach alebo zraneniach
Ako posledné chcem spomenúť, že o frustrácií, rovnako ako o iných problémoch, je potrebné rozprávať s blízkymi. Spätná väzba, empatia či obyčajné vypočutie vie poskytnúť iný pohľad, útechu a podporu. Je dôležité vedieť, že v takýchto situáciách nikdy nie sme sami, že ľudia si prechádzajú aj horšími osudmi a sú tu, aby sa s tým vyrovnávali.
Ak nie s blízkymi, profesionálna pomoc je taktiež možná voľba. Sám si uvedomujem, ako si človek lepšie udržiava fyzické zdravie a rýchlejšie sa lieči, pokiaľ nie je i mentálny stav zanedbaný. Je sebecké držať si svoje problémy len pre seba, no naopak odvážne a správne prijať pomoc od iných a zdôverovať sa tým správnym ľuďom.