Nikdy som sa nestal špičkovým športovcom na súťažnej úrovni. No vždy ma bavilo hýbať sa, trénovať a venovať sa viacerým športom. Zúčastnil som sa aj niektorých súťaží a pár zápasov, kedy šport nebol len stránkou pohybu a fyzického zdravia, no taktiež stránkou rivality a zámeru prekonania oponentov. Súťaživosť však pre mňa nebola dostatočne motivujúcim faktorom.
Mojím mottom by pokojne mohlo byť: „Mnoho toho začal, no málo z toho dokončil.“ Nie vždy všetko rozpracované sa stane dokončeným. Napriek tomu ma každá skúsenosť s pohybom, cvičením a športom priviedli k určitej všestrannosti. A nakoniec sa mi podarilo nájsť oblasť, ktorá mi sedí a viem sa v nej posúvať. Prostredníctvom odskúšaných pohybových aktivít z minulosti by som chcel poukázať na užitočné kľúčové elementy.
Pohyb ako hra
Ako prvé stretnutie s pohybom si vybavujem hranie sa na dvore. Každé dieťa je v prvých rokoch vlastným trénerom pohybu, pretože nikto ho nenaučí posadiť sa, kráčať, utekať a hrať sa. Počas detstva som väčšinou trávil čas vonku. Asi by som bol ochotný dať za to niečo, aby som sa spätne mohol na seba v tom veku pozrieť – ako som sa hral, hýbal a čo som si pri tom uvedomoval.
Nemám však pocit, že to dieťa minulosti v sebe už nemám. Práve naopak – hravosť mi ostala až dodnes, aj napriek utlmeniu súvisiaceho s dospelým vekom a spoločenskými pravidlami. Pretrváva a myslím si, že je veľmi podstatná v dospelosti pri spoznávaní a učení sa nových zručností, prejavuje sa v súťaživosti či konkurenčnom boji a rovnako aj v interakcii s ľuďmi, pri spoločnej tvorbe, v socializácii a neposlednej rade pri výchove detí.
Vo veku 3-4 rokov nastal čas naučiť sa jazdiť na bicykli. Dovtedy som bol toho schopný len s pomocnými kolieskami. Môj otec dával prvé lekcie na dvore, kde zrovna nebol najrovnejší terén. Zo začiatku som sa na učenie sa zvládnutia prvej jazdy veľmi tešil. No pri počiatočných a početných nevydarených úsiliach som dostal strach a priečil som sa. Bolo to ťažšie, ako som si myslel. Otec sa nevzdával a neskôr si uvedomil, že bude potrebné zmeniť tréningovú plochu.
Napriek vôli som sa bál na ďalšiu lekciu po prvých neúspešných dňoch. Na prázdnom parkovisku mi otec prikázal posadiť sa na bicykel. Ako som sedel, prišiel ku mne, schytil ľavú stranu volantu a zadnú časť sedadla, rozbehol ma do určitej rýchlosti, kedy už len zatlačil vpred sedadlom a pustil ma. Zvyšok ostal na mne. Nemal som tušenie, či sa udržím a ukorigujem bicykel v takej „rýchlosti“. Len som pokračoval točiť pedálmi, až po chvíli som si uvedomil: „Ja idem sám!“
Po úspechu so zvládnutím prvej jazdy na bicykli nasledovali otcove lekcie lyžovania, plávania či korčuľovania. Lyžovanie a bicyklovanie som si v ranom detstve najviac obľúbil pre možnosti nabrať vysokú rýchlosť, užívať si voľnosť a vyvetrať si hlavu.
Skupinové športy
V školských časoch na základnej škole a gymnáziu som sa dostal bližšie k skupinovým športom ako najmä vybíjaná, futbal, basketbal a volejbal. Ako spolužiakov nás počas telesnej výchovy viedli k súťaživosti a tímovej spolupráci, nakoľko dochádzalo k rivalitám medzi triedami v ročníku. Futbal a basketbal sa stali veľmi prístupné a populárne športy. Čo sa týka futbalu, ako hráč som sa zúčastnil jedenkrát na priateľskom zápase. Dôvod: bratranec hrával futbal a počas mojej návštevy ma jeho tréner pripustil hrať. Hral som dokopy asi 8 minút – ale aj to sa ráta, jasné?! 😊
Technicky som však nevedel účinne ovládať či spracovávať loptu a vnímal som, že sú talentovanejší a rýchlejší hráči, s ktorými ťažko zápasiť. A tak z loptových hier som si viac obľúbil basketbal. Zo začiatku som túto hru bral len rekreačne t.j. ísť von a zahádzať si na kôš. Po nejakom čase sa k nám pridali ďalší hráči alebo my sme sa pridali k ďalším a hrávali sme streetball.
Po pár rokoch som chodieval na tréningy do miestneho klubu patriaceho pod CVČ. Obľúbil som si čaro tohto športu, ktorým je taktizovanie, kontrola hry, klamanie súpera, dôraz na presnosť pri hodoch či prihrávkach, rytmus a tempo atď. Basketbal je pomerne čistý šport, za faul sa môže považovať (alebo ešte tak v čase pred 10-15 rokmi sa považoval) akýkoľvek viditeľný dotyk v závislosti od situácie, najčastejšie počas hodu na kôš.
Na celej hre ma zaujalo, že podľa hráčovej výšky, rýchlosti, presnosti hodov, kontroly lopty a ďalších atribútov je možné prideliť jednu z piatich pozícií. Mne vyhovovala pozícia SG (Shooting Guard) – rýchly, nižší, schopný vyraziť loptu súperovi, celkom presný pri hodoch a prihrávkach. Kontrola lopty nebola však natoľko mojou silnou stránkou, tá patrila pozícii PG (Point Guard).
Ako miestny klub sme neboli súčasťou žiadnej okresnej ligy, najbližšie súťažiace basketbalové kluby sa nachádzali vo Zvolene alebo Žiari nad Hronom. Okrem jedného priateľského zápasu a účasti na dvoch streetballových turnajoch (pri jednom s prispením k výhre 3.miesta) som sa v profesionálnej kariére ďaleko neposunul. Napriek tomu považujem basketbal za jeden z najlepších skupinových hier pre pohyb a spolu s volejbalom je odporúčaný mnohými lekármi.
Atletika
Z atletických disciplín som v rámci ročníka vynikal v šprinte na kratšie vzdialenosti a v skoku do diaľky. Šprintovanie som si obľúbil už počas naháňačiek v materskej škole či na prestávkach na základnej škole. Skok do diaľky ma ako športová disciplína obzvlášť nepriťahovala. No na gymnáziu počas telesnej výchovy si učiteľ všimol, ako aj po technickej stránke mi skok do diaľky ide.
Vo veku 12-13 rokov som sa zúčastnil dvoch atletických súťaží. Jednou z nich bolo okresné kolo atletických disciplín, kde som reprezentoval školu v behu na 100 m, skoku do diaľky a štafetovom behu. Nepamätám si svoje umiestnenie v šprinte, opäť sa však našli rýchlejší a dynamickejší jedinci. V skoku do diaľky som získal 3.miesto. Do krajského kola toto umiestnenie však nepostačovalo. Neprekážalo mi to, nakoľko som mal šťastie – lepší účastník sa neumiestnil pre prešľapy a bol diskvalifikovaný.
Atletika sa teda nestala stredom či dokonca ani okrajom mojej pozornosti. Dnes sa občasne vraciam k praktizovaniu behu na 30-60 minút vrátane šprintovania na konci. Je to priestor, kedy vypúšťam myšlienky, koncentrujem sa na dych, rytmus a okolie. Možno práve s pribúdajúcimi rokmi (snáď nezniem ako akýsi veterán) narástla vôľa pre trénovanie vytrvalosti a disciplíny i v podobe behu. Šprinty mám naďalej rád pre tréning explozívnosti a dynamiky.
Tanec
Kým som sa vôbec dostal bližšie k basketbalu, bol som členom tanečného súboru. Nastúpil som vo veku 8-9ich rokov a vyše 1 a pol roka som chodil do prípravnej fázy, až som sa dostal do skupiny skúsenejších tanečníkov. Repertoár bol bohatý: tvorili ho Country tance, americký step, moderný štýl, mexické tance, írske tance, dokonca istý čas i ľudovky a cigánske tance.
Účasť na súťažiach k tomu patrila, vystúpenia boli na týždennom poriadku. Tanec v súbore ma bavil v začiatkoch, pri prvých vystúpeniach, prvých súťažiach, pri tréningoch náročnejších tancov. No prísnosť zo strany vedúcich na disciplínu, kvalitu, profesionalitu a niekedy až prehnanú presnosť v krokoch dospela k útlme mojej motivácie účinkovať v súbore.
Predtým som si vychutnával momenty byť a baviť sa s kamarátmi, naučiť sa niečo nové a opakovať si kroky choreografií. Bolo však namáhavé obetovať tomu toľko času a okrem toho vnímať aj určitú rivalitu zo strany iných členov. Konfliktom sa v čase puberty nedalo vyhnúť. Tréningy a vystúpenia sa stali povinnosťou bez pôžitku a radosti.
Všimol som si u mnohých prípadov, ako vzťah k danému športu opadá najmä vtedy, keď prebieha na súťažnej úrovni s dôrazom na prísnosť k disciplíne. Je to tým, že zodpovednosť preberajú prevažne tréneri za súťažiacich? Je to len ich prístupom? Je dospievanie významný faktor? Súvisia s tým prehry čo zle podané výkony? Prispieva k tomu i vonkajšie okolie? Nakoniec ma v mojom prípade premohla nechuť a po 7mich rokoch som v súbore skončil.
K tancu som sa vrátil v Bratislave po 12tich rokoch a zúčastňoval sa kurzov tancov Salsa a Bachata. Krása tanca spočíva v možnosti učiť sa denne množstvo nových pohybov, dostať ich do súladu s rytmom hudby, spoznávať tanečného partnera / tanečnú partnerku a (v prípade muža) viesť a improvizovať tanec v čase a priestore.
Šerm a bojové športy
Ako dobrovoľník účasti vystúpenia jednej z najväčších kultúrnych akcií Štiavnický živý šach v Banskej Štiavnici som sa dostal k historickému šermu. Podobne ako tanečné vystúpenia, šerm spája dokopy pohyb a divadlo. S tancom má i ďalšie podobnosti: rytmus, tempo a súhra so súperom / sparing-partnerom. Pri šerme na scéne je zrejmé, že súper sa rovnako podieľa na celkovom výkone. Súboj sa stáva choreografiou.
I keď v prevažnej miere som sa šermu venoval na scénickej úrovni, zaujímal som sa tiež o reálne prevedenie v boji. Škola dlhého meča Johanna Lichtenauera a jeho nasledovníkov sa stala najznámejším historickým zdrojom a jej úpravou vznikla tzv. Nemecká škola šermu pre účel scénického prevedenia. Jeho dielo je zakódované vo veršoch starej nemčiny, ktorú ešte dnes sa snažia rozlúštiť niektoré šermiarske skupiny.
Bojová podoba na reálne zobrazenie vyžaduje okrem primeranej zbrane aj ďalšie vybavenie ako je maska na hlavu a tvár, rukavice a chrániče. Väčšina zo sekov a bodov je mierená na hlavu. Rozdiel od pôvodného manuálu určeného na boj je jasný – scénický šerm je ušetrený o tie nebezpečnejšie kúsky so zámerom vyhnúť sa zraneniam. Preto napr. šikmý sek pôvodne vedený na hlavu je na scéne vedený na kľúčnu kosť.
Šerm ma okrem pohybovej stránky zaujal aj z dôvodu, že spája bojovnosť s divadlom a sociálnym aspektom – spoznal som mnoho celoživotných priateľov, z ktorých srší dôvtip, šikovnosť, ochota pomôcť a v neposlednom rade dobrota. Šermu sa v súčasnosti venujem veľmi pasívne. No podujatie „Štiavnický živý šach“ si ako účastník nenechám len tak ľahko ujsť.
I vďaka šermu ma začali všeobecne zaujímať bojové športy. Vyskúšal som thajský box, BJJ a asi 2 roky som v Bratislave navštevoval kurzy sebaobrany. Tréningy boli v tomto prípade zamerané na bojové prvky využiteľné v praxi. Kurz sebaobrany zahŕňal i psychologické workshopy, ako si zachovať chladnú hlavu v extrémnej rizikovej situácii. Zatiaľ mám však šťastie, nie som konfliktný typ a takisto sa väčšinou vyhýbam miestam, kde by mohlo dôjsť k šarvátkam.
Cez posilňovanie ku kalistenike a myšlienke Movement
Popri šerme vo veku 16-17tich rokov, ďalej počas štúdia na výške až po pracovný život v Bratislave som sa taktiež dostal do posilňovní a fitnes centier ako vysoko populárnych pohybových zariadení. K prvým návštevám posilňovní ma prilákali priatelia a známi. Ťažko povedať, čo ma naozaj viedlo k vytvoreniu si vzťahu s fitnes svetom – či to bol teda skôr sociálny tlak alebo zámer posilniť svalstvo.
Po nejakom čase som začal na sebe badať určité zmeny. Okrem iného som viac vnímal, ako sa cítim po tréningoch a vydaní väčšieho množstva energie. Súviselo s tým uvoľňovanie endorfínov, rovnováha neurotransmiterov, hormónov a celkového mentálneho zdravia. Pozitívny vplyv bol jednoznačný a postupne som sa zaujímal aj o vedľajšie súčasti cvičenia ako strava a oddych.
Trvalo mi však niekoľko rokov, kým som si našiel súlad medzi cvičením, stravou a oddychom. A kým som našiel doposiaľ najväčšiu vášeň v rámci cvičenia à a to v kalistenike à pohybe a posilňovaní s vlastným telom. Od momentu nájdenia tejto vášne som si začal viac vážiť viaceré športy a ako všetky predchádzajúce skúsenosti ma priviedli k všestrannosti.
Záver
Odskúšaním si viacerých športov som si rozšíril obzory a určil si pre seba aktuálnu oblasť pre špecializáciu. Uvedomujem si aj to, že po určitom čase i tú možno opäť zmením, pretože oblastí pre spoznávanie svojich vášní a ďalších aspektov pohybu je veľa. Ak niekomu chýba v režime pohyb a má záujem ho zakomponovať do rutiny, odporučil by som rovnako si spraviť súhrn z minulosti – čo všetko bolo odskúšané, čo bolo zaujímavé a prečo.
Pretože každá pohybová aktivita má niečo do seba. Z uvedených športov by som uviedol krátky súhrn dôvodov alebo benefitov, prečo som si ich v živote obľúbil:
- Vytrvalostné športy: beh je u mňa doplnkom a oddychom od silových tréningov s koncentráciou na dych, tempo, správne dopadanie na chodidlo a vnímanie okolia.
- Rýchlostné športy (lyžovanie, šprint): taktiež do toho je možné zapojiť kardio aktivity s výdajom väčšieho množstva energie v krátkom časovom horizonte. Šprint môže byť rovnako priestor pre odreagovanie sa a vypudenie nadbytočného stresu.
- Skupinové športy: byť súčasťou tímu so snahou poraziť súpera, či len vychutnať si dobrú hru pri kamarátskej rivalite à a tak aj zakomponovať komunikáciu, interakciu a socializáciu.
- Tanec: využitie väčšieho množstva krokov a pohybov, vnímanie rytmu, vlastného tela a tela partnera / partnerky.
- Bojové športy: tanec inej úrovni – zahŕňa taktickú prácu rýchleho rozhodovanie v podobe výdaja energie pri úderoch a krytoch, s tempom súpera a priestorom, ďalej zapája zvýšenú pozornosť na presné reflexy, kontrolu dychu a stresovej hladiny atď.
- Individuálne tréningy zamerané na silu, flexibilitu, mobilitu či rovnováhu: gymnastika, kalistenika, joga, parkour, artistika, posilňovanie – práve pre individuálny prístup k samému sebe mi pomohla kalistenika k vytvoreniu si disciplíny, dlhodobého vzťahu a plánu pre učenie a rast.